Všetko, čo je treba vedieť o zásnubách

Všetko, čo je treba vedieť o zásnubách

O zásnubách dnes, v minulosti a v iných krajinách

Túži po tom každá žena – nezáleží na tom, ako sme emancipované, samostatné, nezávislé, uvedomelé či hrdé. Keď príde na lásku, zásnuby a svadbu, na naše malé „happily ever after“, prebudí sa v nás dievčatko, ktoré o tom všetkom raz snívalo. Že sme nepochopiteľné, zložité a neuchopiteľné? Páni, zabrnkajte na našu romantickú strunu a uvidíte, ako hneď skrotneme. Už v materskej škôlke sme sa hrali a pripravovali na ten veľkolepý okamih, keď pred nami muž pokľakne a vysloví tie magické slová: „Staneš sa mojou ženou?”, „Vezmeš si ma?”, „Budem ťa milovať navždy.” Tajne či otvorene zbožňujeme romantické filmy, ktoré končia úchvatnou, dychberúcou a srdca sa dotýkajúcou žiadosťou o ruku. Všetky v to dúfame, v kútiku duše po tom bažíme a viac či menej okato a netrpezlivo na tú vzácnu chvíľu čakáme. Veď zásnuby sú prvou zmluvou, prvým krokom do spoločného života.


Kde má tradícia zásnub svoj počiatok

Prvé zmienky o zásnubách západného typu pochádzajú zo židovskej Tóry a súvisia s Abrahámovým príbehom. V súbore rabínskych diskusií o zákone a etike zvanom talmud sa objavuje rozdelenie vzniku manželského zväzku na dve časti: na zásnuby a svadbu – zásnuby formálne menia spoločenský stav páru, zatiaľ čo svadba predstavuje právne ustanovenie tejto zmeny. Pri zásnubách dával ženích nevestinmu otcovi symbolickú sumu za stratu dcéry a dievča dostávalo prsteň zdobený domčekom, ktorý symbolizoval spoločnú budúcnosť snúbencov. Hebrejské zvyky okolo zásnub neskôr prevzali starí Gréci, tí však záväzok potvrdzovali iba ústne pred svedkami. Odovzdanie prsteňa si z judaizmu vypožičalo aj rímske rodinné právo. Tam však muž daroval prsteň svojej vyvolenej na zásnubnej hostine.

V staroveku a stredoveku, podobne je tomu v niektorých oblastiach sveta aj dnes, odovzdaniu zásnubného prsteňa a následným oslavám spravidla predchádzalo vyjednávanie rodín oboch snúbencov o cene nevesty a výške jej vena. Nevesta a ženích mali väčšinou iba obmedzený vplyv na priebeh celého aktu – od tých, ktorí prijali rozhodnutie rodičov ako hotovú vec, po tých, ktorí mali pri výbere partnera právo veta. Typickými dohodnutými zväzkami a zasnúbením sotva narodených detí sa preslávili panovnícke dynastie západnej a východnej Európy, ktoré svadobnou politikou upevňovali svoje postavenie a moc.

K zasnúbeniu bol často potrebný okrem požehnania rodičov aj súhlas miestneho duchovného. Až potom sa mohli vymieňať sľuby a podpisovať zmluvy, po ktorých nasledovali náležité oslavy.

Guth-Jarkovský stále in?

Väčšina z nás pozná tohto slávneho tvorcu príručiek etikety, ktorého radami sa dodnes často nevedome riadime. Jiří Stanislav Guth-Jarkovský v jednom zo svojich diel uvádza, že mladík by mal poslať do domu svojej vyvolenej kyticu jej obľúbených bielych kvetov a všetko načasovať tak, aby kytica dorazila tesne pred tým, než pred rodinou z vrecka saka vytiahne škatuľku so zásnubným prsteňom. Žena je tá, ktorá puzdro otvorí a nechá si od muža prsteň navliecť na prstenník ľavej ruky. Následne matka budúcej nevesty povolí bozk. Vhodné je, aby snúbenica mužovi pri tejto príležitosti darovala prsteň s briliantom. Na vnútornej strane zásnubného prsteňa by nemali chýbať vyryté obidve krstné mená a dátum zásnub. Dievčatá sa zásnubnej hostiny zúčastnia v svetlých šatách, páni v oblekoch a dámy v spoločenských róbach.

Od tejto chvíle trávia budúci manželia spolu viac voľného času a spoločenské akcie nenavštevujú jeden bez druhého. Nehodí sa, aby bolo zasnúbenie kratšie ako šesť mesiacov – prípravy na svadbu zaberú veľa času a nikto sa nechce príliš stresovať, že? Takisto nie je vhodné, aby dĺžka zasnúbenia presiahla jeden rok. To však vlastne platí aj v súčasnosti.

Prísna morálka dodržiavaná na konci 19. storočia by sa nám mohla zdať celkom pasé, no verte či nie, niektoré postupy sa zachovali naozaj až dodnes – napríklad žiadosť o ruku v rodinnom kruhu a odovzdanie prsteňa pred nevestinými rodičmi zostáva nedosiahnutým ideálom všetkých romantických duší. Záleží iba na páre, koľko príručiek spoločenských pravidiel prečítali a nakoľko chcú tieto tradície (obecné či rodinné) dodržiavať.

Zásnubný dar alebo dary?

Pri slove zásnuby si všetci predstavia zásnubný prsteň. Hodí sa však darovať aj niečo iné? Samozrejme! Klasikou býva kytica obľúbených kvetín pre snúbenicu a jej matku. Dámy dnes mužom nevenujú prsteň s kameňom ako pred sto rokmi, ale skôr hodinky, manžetové gombíky či pero s vyrytými iniciálami, dátumom zasnúbenia, alebo s osobným odkazom.

Verte však, že fantázii sa medze nekladú. Pokiaľ chcete svojej drahej polovičke k prstienku prihodiť romantickú dovolenku v exotickej krajine, v ktorej by si na nezvyčajnú tiaž prsteňa lepšie zvykla, alebo túru do Tatier či kľúče od spoločného bývania, neváhajte a riaďte sa svojím srdcom.

Akcia prsteň

Výber zásnubného prsteňa je kapitola sama o sebe. Možností je toľko, že by sa z nich dal napísať celý román. My sme pre vás to najdôležitejšie spísali aspoň do samostatného článku. A teraz iba pár základných informácií: Múdry muž pred cestou do klenotníctva najprv zváži, či bude s voľbou šperku spokojná aj jeho partnerka.. Nosí vôbec prstienky? Neboli by lepšie zásnubné náušnice alebo prívesok? A ako veľmi sa líši či nelíši ich vkus?

Svetaznalý muž požiada pri hľadaní ideálneho prsteňa o pomoc matku svojej vyvolenej alebo jej najlepšiu kamarátku. Kto iný sa dokáže do budúcej manželky vžiť lepšie než žena, ktorá ju porodila alebo žena, s ktorou zdieľa tie najtajomnejšie tajomstvá?

Veľmi múdry muž nechá prsteň nenápadne vybrať svojou drahou polovičkou – veď ktoré dievča či žena sa občas zasnene nezastaví pred výkladom zlatníctva? Potom už len stačí dávať pozor, na ktorý šperk sústredí pozornosť a o ktorom kúsku dáma rozpráva ešte aj o desať minút neskôr.

Najdrsnejší pragmatici môžu svoju budúcu ženu vziať do obchodu a nechať ju vybrať prsteň priamo. Ale verte, že v tomto poslednom prípade prídete o kúzlo okamihu a prekvapenia.

Zaujímavosti z iných kultúr

  • V súčasnom judaizme predstavujú pôvodné zásnuby súčasť samotnej svadobnej ceremónie, pri ktorej si snúbenci vymenia prstene alebo iné predmety aspoň minimálnej hodnoty. Ďalšou zaujímavosťou je, že anglikánska, metodistická a presbyteriánska cirkev dodržuje pri zásnubách špeciálny systém otázok a odpovedí pre rodinných príslušníkov, ktoré zostali takmer nezmenené od prvého publikovania v roku 1549 v Knihe spoločných modlitieb.

  • V pravoslávnej cirkvi prebiehajú zásnuby vo dverách kostola. Kňaz necháva snúbencov držať zapálené sviečky. Po kázaní a modlitbách nasadí najprv na mužov pravý prstenník zlatý prsteň, následne na ľavý prstenník ženy strieborný. Prstienky sa potom ešte trikrát vymenia buď za pomoci kňaza alebo svedka. V posledných rokoch tento zásnubný obrad tesne predchádza samotnej svadbe.

  • Rímski katolíci považovali zásnuby za rovnako hodnotný právny akt ako sobáš. Legálnu dĺžku zasnúbenia pre západnú kultúru ustanovili na štvrtom lateránskom koncile riadenom pápežom Inocentom III., ktorý rozhodol o nutnosti ohlášok v kostole.
  • V Nórsku, Nemecku, Švédsku a Indii nosia nevesty zásnubné prstene na prstenníku pravej ruky.

  • V Čile nosia zásnubné prstene na pravej ruke muži aj ženy. Po svadbe presunú prstienky na ľavé prstenníky.

  • Mnoho argentínskych párov si vymieňa len zásnubne prstienky. Svadobné obrúčky už nie.

  • V tradičnej hinduistickej kultúre nosia ženy zásnubný prsteň (tzv. bichiya) na prstoch na nohách.

  • Pôvodní obyvatelia Severnej Ameriky si vymieňali strieborné prstene s polodrahokamami – najčastejšie tyrkys a červené korále.

  • Vo Francúzsku ženy preferujú polodrahokamy pred veľkými diamantmi.

  • V Škandinávii darujú prstienky muži ženám a naopak. Často ide o jednoduché strieborné alebo zlaté krúžky.

  • Írske zásnubné prstene tvoria korunované srdce držané dvomi rukami. Ako symbol zasnúbenia sa nosia na ľavej ruke korunkou k srdcu, po svadbe musí korunka smerovať od srdca.

  • V Západnom Bengálsku dostávajú ženy namiesto zásnubných prsteňov železné náramky.

  • Súčasní Číňania začínajú pri zásnubách dodržovať západné tradície, ale pôvodne si snúbenci vymieňali peniaze alebo iné drobnosti.

  • Príslušníci kmeňa Samburu v severnej Keni nosia okolo krku šperky z korálok, podľa ich farieb spoznáte, že sú zasnúbení.

  • V dobách kráľovnej Viktórie sa vo Veľkej Británii žiadosť o ruku rovnala regulérnej zmluve. Ak ženích zásnuby zrušil, mohla ho nevesta zažalovať.

  • Waleskí snúbenci si odovzdávajú darčeky do domácnosti. Tradícia si rovnako žiada, aby muž pre svoju vyvolenú vyrezal lyžičku z dreva.

  • Slovo „zásnuby“ sa vyskytuje v názve mnohých romantických komédií: Zásnuby na dobu neurčitú, Zásnuby naruby, Zásnuby, Príliš dlhé zásnuby, Zásnuby cez prázdniny, Smrtiace zásnuby a pod.